Môj život

Rozhodla som sa napísať môj životný príbeh, pretože naozaj už neviem, či som šibnutá, nekompletná, alebo mám takú smolu.

Musím sa priznať, že môj vek je po zaokrúhlení 30 (ale nie je to ani 27, ani 28 a ani 29) a ešte som nikdy neprežila vážny a ani „nevážny“ vzťah. Všetky moje „kamošky“ majú buď priateľa, manžela, alebo bývalého manžela, len ja tu sedím sama, permanentne nešťastne zaľúbená. A vlastne nikdy som šťastne zaľúbená nebola. Pritom nie som ani taká obluda, podľa priateľov som vtipná a jedinečná osobnosť. Dokonca sa našli aj ľudia opačného pohlavia, ktorí naznačili ako dobre vyzerám. Prvýkrát som sa o mojom skvelom výzore dozvedela od spolužiaka, čo bolo 10 rokov a 30kg naspäť. Druhýkrát môj „imidž“ pochválil 3-ročný Carl, keď povedal: „Jani, Du bist heute aber schick!“ To bolo asi 7 rokov a stále tých 30kg dozadu. Tretí a štvrtýkrát to boli kolegovia tak pred rokom a pol a dvadsiatimi kilami, z toho jeden bol totálne na mol (ale ako sa hovorí: „Vo víne je pravda“, v tomto prípade bola tá pravda ešte aj vo vodke, fernete a pive). Takže toľko o mojom vzhľade. Momentálne som rapídne pribrala, čo sa však opäť začína meniť nakoľko som zase nešťastne buchnutá, čo u mňa funguje asi tak, že keď stretnem toho dotyčného príde mi zle a keď si na neho potom spomeniem (čo je skoro stále) je mi ešte horšie, takže cica čo? Cica nežere!!!! No a takýchto odtučňovacích kúr som mala päť...

 

Ten sa v mojom živote vyskytol v ťažkej puberte a v stave, keď som bola taká „suchá“, že si ľudia o mne mysleli, že som chorá. Bol vysoký, tmavovlasý a o pár mesiacov mladší (čo som si sama zistila, aby som vedela, či sa k sebe hodíme) chalan. Bol z rovnakého mesta, no my sme sa stretávali len raz ročne na lyžovačke v Tatrách. Neskôr som si zistila kde býva a akoby náhodou som každú nedeľu zorganizovala prechádzku s cestou okolo jeho domu. Samozrejme som mu o mojich pocitoch nepovedala nič a samozrejme o tom vedel. Ako to ale býva rýchlo sa vytratil z „pubertiackeho“ veku a aj z mojich snov.

 

Ďalší (ktorého korunujem za najväčšiu lásku) bol môj spolužiak zo strednej školy. Prvé dva roky som ho do krvi nenávidela a posledné dva roky nesmierne milovala. A to ani nebol môj typ – nízky a blond. Samozrejme, že som mu nič nepovedala a samozrejme to vedel. Takže namiesto učenia som v hlave mala jeho. A bol prvý kvôli ktorému som pár dní preplakala. Dokonca som kvôli nemu plakala na stužkovej... Po strednej škole som sa, ako veľa ostatných, rozlúčila s rodnou hrudou a zamierila na takmer dva roky do malého nemeckého mestečka. Starala som sa tu o dve deťúrence a študovala nemčinu. Tu som stretla „típka“, ktorý dokonca chcel moje telefónne číslo a pritom ani nebol slepý. To, že som mu to číslo nedala ma doteraz serie, lebo ma konečne mohol niekto pripraviť o panenstvo... V tomto „nemeckom“ období som nebola žiadnym spôsobom do nikoho zaľúbená (samozrejme nerátam všetky hollywoodske a iné hviezdy). Po návrate na Slovensko som si našla prácu v malej firme v zapadákove asi 50km od môjho bydliska. No a tu sa vyskytol chlapík numero tri.

 

 

Na Slovensko som sa vrátila s čistou hlavou a certifikátom z nemčiny. Rýchlo som si našla zamestnanie a nový objav. Nastúpil po mne a opäť nezapadal do môjho typu. Bol nižší ako ja, ale skvele sa s ním „kecalo“. Ešte aj teraz presne viem, kedy ma zasiahol blesk... Ani neviem kto, ale niekto zahlásil: „Ten Marek má ale krásne oči!“ Tak som k nemu prišla a pozrela do tých bledých „kukadiel“. A bolo to – láska na 350-ty pohľad. Chlapec ešte v skúšobnej dobe odplával, no v mojej hlave zostal ešte nejaký ten rôčik. A to som sa nakoniec dozvedela, že naše sympatie boli obojstranné... 

:-( Po roku a pol v zapadákove som si našla prácu v mieste bydliska asi 5min. veľmi pomalej chôdze od domu. No a tu sa „priplichtila“ štvorka.

 

 

Musím však napísať, že som si vo firme žila asi tak dva roky bez ujmy na citovom zdraví. No v jednu krásnu noc sa mi prisnil sen o kolegovi. Snívalo sa mi, ako spolu len tak ležíme na posteli a držíme sa za ruky. Takže som sa nezamilovala konkrétne do neho, ale do sna...

To bol druhý človek mužského pohlavia kvôli ktorému som „bakotala“. Samozrejme som mu o mojich citoch nič nepovedala a samozrejme to vedel. Zverila som sa s tým totiž mojej pseudo – priateľke, ktorá s ním začala chodiť, všetko mu to vyzvonila a on mi nadal do kráv. Veľmi rýchlo som sa „odmilovala“ a po čase sa „odmilovali“ aj tí dvaja. Postupne som sa z výroby prepracovala do logistiky, čo si vyžiadalo zmenu pracovného času. Keďže sme sa presťahovali do neďalekej dediny, začala som chodiť spojom okolo pol ôsmej ráno. A tu, na tej hnusnej zastávke, som stretla JEHO – PIATEHO.

 

Vďaka nemu mám depresívne stavy už, s prestávkami, druhý rok. Je presne môj typ, výška tak akurát, nezvyčajné zelené oči a nádherné havranie vlasy (také vlasy som na chlapovi fakt ešte nevidela – tak by sa v nich dobre hrabalo:-). Do tých očí som sa pozrela iba raz a aj to omylom a hneď na to som hodila červenú farbu, takže som to opäť nenápadne vyriešila! Takže si ani on určite nevšimol, že ho „žerem“ ako krava kopu sena... Dokonca je jediný, ktorému by som tolerovala fajčenie, pretože pri tom vyzerá tak sexy (niečo ako James Dean). Samozrejme, že nie som jediná, ktorá ho žere nakoľko predo mnou aj za mnou stojí v rade celá dedina vo veku od 15 do min. 35 rokov (a to som si nie celkom istá, či sú to len ženy:-)

Ozaj a ešte musím spomenúť jednu vec! Keď sa mi niekto páči tvárim sa, že ho nepoznám, priam nenávidím a že mi je úplne ukradnutý – žiadny úsmev, či milé ďakujem, keď mi dal prednosť pri vystupovaní... Určite si teda viete predstaviť tú situáciu na zastávke: Chlapík na kraji „hulí“ svoju rannú cigaretku a cica sedí ako zdutá krava na lavičke, pričom je bledá ako stena a srdce má niekde v krku... No des! Asi tak v lete 2006 som ho v autobuse stretla poslednýkrát. Možno už mu bolo „blbé“ cestovať s tou trápnou ženskou, ktorá, vždy keď prišiel, neprestala slintať a zmenil spoj. Zatiaľ som si vždy dokázala vybaviť, čo mal na sebe ale postupom času sa tvár vytrácala až napokon v mojej mysli zostali len tie strapaté havranie vlasy. Na jeseň som zmenila zamestnanie a odišla do Bratislavy. Šanca stretávať tu päťku bola menej než nulová. On je jediný na ktorého si občas spomeniem a môj život by bol celkom v pohode, keby som ho za posledný mesiac doma nestretla dvakrát. Ako je rok dlhý nestretnem ho a teraz hneď dvakrát? Je to možné? Teraz keď som úplne zabudla na to ako vyzerá, mi opäť bez slova prejde popred oči, myseľ a srdce? Prvýkrát som vchádzala autom do našej ulice a on si to trielil úplne v pohode po chodníku. Veď som skoro nabúrala do susedovho plota! Samozrejme ma oblial najskôr studený, potom teplý pot a zostalo mi zle. Tento stav vydržal asi tak tri dni, takže som schudla štyri kilá. Potom sa to nejako znormalizovalo. To bolo pred mesiacom. Teraz v piatok som stála na zastávke a modlila sa, aby nešiel aj on. Autobusom síce nešiel, ale išiel autom okolo (a pochybujem, že mal kvôli mne nutkanie „nadrbať“ to do susedovho plota). Išiel za nákladným autom a keďže viem aké auto má jeho rodina, nenápadne som sa pozrela dnu. Keď som zbadala, že je vo vnútri už to také nenápadné nebolo, nakoľko som na neho s otvorenou hubou civela, až pokiaľ nezabočil k svojmu domu. Už je to teda takmer týždeň a ja som sa z toho nedostala. Stále sa zožieram a hneď v piatok sa stal tretím, kvôli ktorému som si „zasrala“ slnečné okuliare od sĺz. A to ho vôbec ako človeka nepoznám.

Môže to byť poriadny „hajzel“, nevychovanec, či „úchyl“, no mne je to momentálne dosť jedno. Ja milujem tú telesnú schránku a vnútro som si domyslela podľa svojich predstáv. To znamená, že je v mojich očiach stelesnením dokonalosti. 

 

Takže som sa rozhodla zosnovať plán na jeho „zbalenie“:

 

 

Tento plán vidím tak na rok, rok a pol a dúfam, že sa dovtedy nezaradí medzi nosičov manželských prsteňov. Lebo potom mi už naozaj nič nepomôže. A keďže šestku ako číslo nenávidím, budem si musieť zaobstarať aj siedmeho, na čo je už v mojom veku pomerne neskoro.